Slováci sú čudní ľudia. A teraz to nemyslím ako urážku, skôr ako smutné konštatovanie reality. Na jednej strane sa sťažujeme, že nemáme prácu, že mladí odchádzajú do zahraničia, že regióny upadajú. Na druhej strane – keď sa má niečo stavať, zrazu je všetko zlé, škodlivé a neprijateľné.
Nepáčia sa nám nové fabriky. Nepáčia sa nám logistické centrá. Pri výstavbe baterkárne sú niektorí ochotní hádzať sa o zem, blokovať cesty a kričať, že ide o ekologickú katastrofu. Veterné parky? Zlé. Solárne elektrárne? Tiež zlé. Jadrová energia? Strašiak. Vlastne akýkoľvek projekt, ktorý má potenciál niečo zmeniť, je automaticky označený za hrozbu.
Všetko je pre nás škodlivé. Všetko ničí prírodu, zdravie a budúcnosť. Len jedna vec nám akosi uniká – nikdy sa nezamyslíme nad tým, čo tu už dávno máme.

Koľko škodlivín zostalo po starých chemických továrňach? Koľko opustených areálov, skládok, zamorených pôd a podzemných vôd tu po nich ostalo? Koľko fabrík fungovalo desaťročia bez filtrov, bez kontroly a bez akejkoľvek zodpovednosti voči okoliu? To nám zrazu neprekáža. Tie ruiny berieme ako samozrejmú súčasť krajiny.
Je zaujímavé, že proti týmto starým ekologickým záťažiam málokto protestuje. Nikto sa neviaže reťazami k plotom opustených chemičiek. Nikto nekričí, že by sa mali sanovať staré skládky a zdevastované územia. To nie je dosť „mediálne atraktívne“.
Nechápte ma zle – je správne pýtať sa, kontrolovať a tlačiť na to, aby nové projekty spĺňali prísne ekologické normy. Problém je v tom, že u nás sa často nevedie diskusia, ale hysterická panika. Bez dát, bez porovnania, bez snahy pochopiť širší kontext.

Chceme čistú prírodu, ale zároveň chceme žiť komfortne. Chceme lacnú energiu, pracovné miesta a modernú infraštruktúru – len nech to nestojí „za naším domom“. Tento postoj „nie u mňa“ nás však nikam neposunie.
Možno by sme sa ako spoločnosť mali prestať správať ako vystrašené deti a začať sa správať ako dospelí. Porovnávať riziká, pozerať sa na fakty a hlavne – riešiť aj staré hriechy minulosti, nielen kričať proti novým projektom.
Lebo ak budeme proti všetkému, nakoniec nám neostane nič. Len spomienky na to, ako sme sa báli akejkoľvek zmeny.


.....veľmi dobrá pripomienka ma margo!!! ...
Celá debata | RSS tejto debaty